Vysokohorský beh cez Klin – v srdci Západných Tatier

22 kilometrov. Zhruba polmaratón. Teda až na tých 1350 výškových metrov, ktoré treba najprv vystúpať a potom vyklesať. :) To je Vysokohorský beh cez Klin. V sobotu 12.9.2015 sa uskutočnil v poradí už 10. ročník tohto rodinného behu organizovaného HK James Liptovský Hrádok (vraj sa to číta “james” a nie “džejms” :)).

Beh cez Klin mal pre mňa zaujímavú predohru, keď ma po príchode z dlhšej dovolenky znenazdania čakali v práci 3 rušné dni s málom spánku. V piatok ráno po budíčku 04:30 pri trmácaní sa na korbe tatrovky som bol na pochybách o účasti. V priebehu dňa však našťastie začalo prevládať pozitívne myslenie a predstava premeškania tejto akcie vyvolávala nepokoj. Predsa len je to podľa môjho názoru jeden z najkrajších horských behov na Slovensku a k tomu Západné Tatry – no tie ja veru môžem. :) Po kontrole predpovede počasia bolo rozhodnuté – idem pretekať. Večerná cesta autom od Bánoviec do Martina v zápche ešte pevnosť môjho rozhodnutia trochu preverila, ale vydržalo.

Večer nás prekvapil aj mikuláš prevtelený do Tygra, ktorý nám doniesol nádielku matrošu na testovanie v rámci TygerAdventures, medzi iným aj bedrový pás Ferrino. Nie nadarmo som si pár dní dozadu pri čítaní knihy Bosé běhání uvedomil, že pri behaní s pásom Deuter Pulse EXP 4 by som si mal nejako vyvažovať fľašu na pravej strane kvôli zachovaniu symetrie tela. Pás od Tygra má symetricky miesto na fľašky dve, takže ďakujem jemu aj vesmíru, že to takto promptne zariadili. :) Ešte som rýchlo skoordinoval odvozy na zajtra a hajde spať.

Ráno, presný ako hodinky, prichádza Jarko Jandúch zo smeru Prievidza so svojou dodávkou, v ktorej je bordel ako v tanku. Hovorí síce, že včera do noci robil krovy na nejakej streche, a tak nestihol auto vypratať. Ja mám ale pocit, že v jeho dodávke je bordel furt, bez ohľadu na strechy. :D Ale sú tam pohodené aj fajné zrelé slivky, takže sa nesťažujeme. :D. V Martine ešte naberáme bájneho Roba Zymbabweho a Lukáša Šichtu, kráľa zubatých úsmevov známeho z 9800 výškových metrov za 24 hod, Magurský projekt prekonaný. Neskôr po ceste v Ružomberku ešte berieme Ľuboša Kravca, rodiacu sa paraglidingovú star. Na rozhraní Turčianskej a Liptovskej kotliny sa prevaľuje typický val hmly z Liptovskej Mary, podľa predpovede by sa to však malo zdvihnúť, tak ostávame pokojní. Keď schádzame z diaľnice na Pribylinu a Vavrišovo, masív Západných Tatier sa už začína odkrývať, hoci Klin samotný ešte nevidno. Parkujeme v ATC Račkova dolina a pomaly sa registrujeme, prezliekame, rozcvičujeme a vykonávame telesné prepotrebnosti.

Katka má ešte nedoliečený členok z Tatranskej šelmy Ultra, čo ju stavia do úlohy dvornej fotografky. Dáva sa do reči s Veronikou Volnárovou, priateľkou organizátora Tatranských šeliem Matúšom Vnenčákom – doniesla jej balíček s vecami, ktorý nedopatrením ostal pri posledných pretekoch zabudnutý na Sliezskom dome. Ďakujeme za ochotu. :) Matúš sa tiež registruje a Katka s Veronikou čoskoro vyrážajú s predstihom na trať, až po Račkove plesá, aby stihli čo najlepšie pofotiť bežcov.

Krátko pred štartom organizátori popisujú trať. Bežci sú už pár minút pred plánovaným časom netrpezlivo usporiadaní na štartovej čiare, tak vedúci to nenaťahujú a dávajú pokyn k vyrazeniu. Vybiehame Úzkou dolinou po modrej značke. Cesta je dosť široká, peletón bežcov sa môže roztrhať a každý si nájsť pozíciu zodpovedajúcu svojmu tempu. Ja som začal trochu pomalšie – aby som videl, ako som na tom a teraz niekoľkých predbieham. Niekde tam stretávame aj baby, ktoré fotia o 106.

Úzkou dolinou dobiehame k Nižnej lúke, kde odbočujeme na žltú značku do Račkovej doliny. Nejaký ten kilometrík či dva lesom a otvárajú sa výhľady. Na pravo vidím Nižnú Bystrú, Klin aj Otrhance sa ešte schovávajú v stúpajúcej hmle. Treba však aj riadne pozerať pod nohy, lebo chodník začína byť kamenistý a technickejší. Pozície okolo mňa sa už veľmi nemenia, držím sa okolo 15. miesta, bežca predo mnou sem-tam dobehnem, inokedy mi ujde. Stretávam vysmiatu turistku, ktorá ma povzbudzuje “Janurkovci, do toho!”, čo ma veľmi poteší a motivuje. :) (Ako som sa dozvedel v cieli – volá sa Katka.)

Dobiehame ku chatke pod Klinom, kde je občerstvovačka. Ja mám vodu so sebou, tak tam ani nezastavujem. Radšej pijem po malých množstvách častejšie než viac naraz.

Pokračujeme po modrej značke do Gáborovej doliny, stúpanie tu už je značné a čoraz viac úsekov je potrebné kráčať. Kochám sa pohľadmi doprava na obidve Bystré a kde-tu sa odhaľuje aj Klin. Cez Gáborov zadok naberáme výškáče do Gáborovho sedla. Tieto prudšie stúpania mi celkom idú a približujem sa k pretekárom, ktorých vidím nad sebou. Od Gáborovho sedla začína najprudšie stúpanie na samotný vrchol. Zvučky prichádzajúcich SMS-iek mi pripomínajú, že som jednou nohou v Poľsku, výhľad je však bohužiaľ akurát skrytý v oblakoch. Na vrchole je ďalšia občerstvovačka, núkajú mi čaj – len mávam rukou, že ďakujem, netreba a začínam klesať smerom do Račkovho sedla. Tak, ako som v stúpaní pretekárov dobiehal, teraz v klesaní sa mi začínajú strácať. Môj opatrnejší cupot cez prednú časť chodidla je predsa len o čosi pomalší ako prudší dopad na pätu pri dlhšom kroku. Ani sa nenazdám a som pri rázcestníku v Račkovom sedle, kde ma organizátor usmerní dolu k plesám – nie že by som sa chystal na Otrhance – tam sme boli nedávno, ale v zápale behu človek ľahko prehliadne správny smer. Pod Račkovymi plesami opäť stretávam baby a za pusu od Katky som Veronikou obvinený z podvádzania. :)

Od plies zbiehame opať ku chatke. Každú chvíľu čakám, že zozadu sa prirúti Lukáš, ktorý vravel, že hore pôjde pomalšie, ale dole to odpáli. Nakoniec sa ho ale nedočkám, predsa len má za sebou minulotýždňových 15 Magúr a pred sebou na druhý deň Korunu Oravy. Trochu škoda, lebo by ma, ako obyčajne, vyhecoval k lepšiemu výkonu. :D V klesaní Račkovou dolinou sa už nedejú žiadne zvraty. Bežca, ktorého som pustil pred seba pri plesách, mám stále na dohľad – ale už jeho náskok nevládzem skresať. Opať stretávam aj turistku Katku, ktorá ma na začiatku povzbudila. Záver v blate Úzkej doliny a prebieham cieľom v čase 2:32:45 na 15. mieste, oproti minulému roku zlepšenie o takmer 10 minút. Spokojnosť.

Po dobehnutí idem ešte kúsok naproti a spolu s Robom a Lukášom prebieham ešte raz záverečný úsek. Pred cieľom ale nahodia taký šprint, že ma to demotivuje a krokom sa došuchtám chvíľu za nimi. Neskôr dobiehajú aj Peťo, Ľuboš a Jaro, ktorý sa rovno vyvalí do trávy a sťažuje sa na kŕče. Potom s Robom a Lukášom idem do potoka regenerovať nohy v ľadovej vode. Zrazu sa zjaví aj Jaro a podľa hesla preteku “Mysíš buť tvrďí!” sa do potoka zvalí celý ako je – a ponorí aj hlavu. Lukáša obchádzajú mrákoty, keď to vidí, lebo do vody ledva omočil prsty na nohách. :D Mňa to ale inšpiruje, vyzliekam sa a hádžem sa tam tiež.

Potom sa ideme usadiť na lavičku s guľášom – ten môj si podelili Robo s Lukášom. (Aký fajný rým som vymyslel. :D) Bežcom čapujú aj pivo alebo kofolu a dokonca ochotne dávajú aj dupľu – keď si idem po štvrté, pán za výčapom sa s úsmevom pýta “Ďalšie pivo?”. Nuž čo, konečne raz nešoférujem, tak to treba využiť a o pár mesiacov po 30-tke som si sľúbil úplne prestať piť. :D

Vracajú sa aj baby, čakáme na vyhodnotenie. Matúš nakoniec kvôli poblúdeniu končí desiaty. Z našej party tiež nikto nie je na lavičke víťazov.

Lúčime sa, nakladáme sa do dodávky a plní dojmov odchádzame domov. Západné Tatry určite radi prídeme navštíviť aj nabudúce.

Petrík