Geriatrici buchli 100+100 ciest za deň,Kaľamárka dopriala

Geriatrický lezecký klub (GLK) je zoskupenie “chalanov”, ktorí boli väčšinou lezeckí búšiči a dali znovu hlavy a predlaktia dokopy, aby mohli spoločne lozievať. Momentálna klubová podmienka pre členstvo v GLK je 50 rokov a čakatelia (nováčikovia) musia mať 40 rokov :). Dvaja členovia tejto dvojice Rudo Hajdučík a Peťo Greksák sa podujali na fámózny projekt, aj keď to tak sami nezonačujú mňa to chytilo doslova za srdce a vnieslo tam zároveň kus inšpirácie. Ďalej už píše Peťo Greksák.

„Kašlem na to“, povedal Náčelník Rudiger a zahodil lezečky. Trochu som sa zľakol. Snáď to nechce vzdať! Sedeli sme pod Diagonálou a mali sme ich už osemdesiat. Rudo išiel doteraz ako píla, bez známky únavy, žiadne sťažnosti na zranenia, neustále ma povzbudzoval. Jediné, na čo už hodnú chvíľu nadával boli lezky, ale to je predsa Rudova druhá najobľúbenejšia téma snáď odkedy začal chodiť. Nezabudnem ako Edite vstávali vlasy dupkom, zakaždým keď sme sa zjavili vo dverách Yaka. Bolo jej jasné, že o tri hodiny bude musieť upratať  karabice všetkých leziek, ktoré majú v obchode a za ten čas nič nepredajú, lebo sa nám budú venovať všetci predavači. A nakoniec si aj tak asi nič nevyberieme. Uľavilo sa mi, až keď som videl ako sa Rudo naväzuje a bosý začne v pohode dávať päť ciest jednu za druhou. Závidel som mu. Aj mňa už lezky šialene tlačili a to som mal model V1 – najroztiahnutejšie lezky po celej vertigovej sezóne. Ale  nemal som Náčelníkovu podošvu z kože fajften značky Zubrohlava, ktorú v mladosti dosť testoval. Tak som si to pretrpel až do konca.

Nápad vyliezť sto ciest za deň na Kalamárke bol Rudov. Má tajný cieľ dať 500 ciest na skalách za túto sezónu a asi  to chce stihnúť za päť víkendov, alebo možno počas jedného pracovného týždňa.  Pôvodne tú stovku chcel dať sám s dvomi ističmi, dcérou Barčou a synom Džordžom.  Ale to by bola pre neho malina, to by išlo iba o vytrvalosť. Vyliezť ich v dvojke, všetky RP alebo PP (t.j. spolu dvesto) to už chce aj trochu premyslenú logistiku a minimum zaváhaní.  „A hlavne sa nesmiete zadrbávať“, radil mi Tomaso, „ak na každej ceste stratíte päť minút je to o osem a pol hodiny viac“. Je fakt, že len také polminútové zaväzovanie lezečiek pod každou cestou nám pridá skoro hodinu. Rudo tvrdil, že to dáme všetko v pohode za svetla ak pôjdeme skoro ráno.

Neviem ako to mal spočítané, ale mne to stále nevychádzalo. A to si trúfam povedať,  že ako  úspešný riešiteľ matematickej olympiády na ZŠ z roku  1970 som bol z matiky určite lepší, ako absolvent FTVŠ. Vychádzal som z toho, že na to budeme mať okolo 15 hodín, čo by znamenalo vyliezť  s nejakými réžiami takých sedem ciest za hodinu. Ale obaja, to znamená že štrnásť. Aj to sa celkom dá, ale pätnásť krát za sebou? Dokážem sa pätnásť hodín sústrediť tak, aby som sa niekde nepošmykol, nedajbože niekde pod prvým borhákom, ktoré sú na Kalamárke zvyčajne pekelne vysoko? (píšem za seba, Rudo si veril). Budem vládať sedem a pol hodiny aspoň istiť, nie to ešte k tomu liezť? Neveril som, bral som to len ako pokus, ktorý pred nami zdá sa ešte nikto neabsolvoval. Rudo nám veril.
Som rád, že to Náčelník chcel skúsiť so mnou. Nebol som najvhodnejší kandidát. Kaľamárka nie je moja domáca skalka, ani pajštúnske vápno sa moc nepodobá na andezit spod Poľany. A tohto roku som sa na Kalamárke ešte ani nestihol rozliezť. A vôbec, keď som si v rámci prípravy (v podstate jedinej) prelistoval denníček, zistil som, že za 34 rokov som tu liezol len 44 krát, vyliezol som 491 ciest (čo miestni dávajú iste za jednu-dve sezóny) a najviac ciest za deň som dal tuším 16 aj to len na nejakom KaľamárKAPe. Ale Rudigera asi presvedčilo, že som ho nesklamal na Veľkofatranskom hrebeni a že s pokročilým geriatrom bude ten výkon hodnotnejší. Môj príspevok do diskusie bol v skutočnosti len ten, že som v eufórii, keď ešte o nič nešlo navrhol vyliezť rovných 115 ciest, čo by bol súčet nášho veku. Zamietli sme to s tým, že prípadní mladí nasledovníci by mali veľmi zjednodušenú úlohu. Nakoniec som bol rád, lebo po tých pätnástich cestách navyše by sme už asi potrebovali forézneho fotografa.
Od nápadu k realizácii nám to tentoraz netrvalo šesť rokov, ale možno šesť  týždňov. Chuť sme mali, Náčelník bol už nejaký ten mesiac zdravý (prvá najobľúbenejšia téma) čo u neho znamenalo, že sa sťažuje na menej ako tri zranenia, a potrebovali sme už len trochu slušné počasie a jeden voľný piatok. Piatok sa nám zdal najvhodnejší , jednak aby nám v cestách nikto nezavadzal a aby sme mali potom víkend na poskladanie všetkých telesných molekúl späť na svoje miesto.
Na prvý júnový piatok hlásili horúce počasie. Rozhodli sme sa, že udrieme. Spoliehali sme sa na to, že to v tieni snáď prežijeme a báli sme sa, že moc takýchto šancí už tento rok nebudeme mať.
V predvečer útoku bola príprava u Rudovcov v Selciach jednoduchá: do dvoch  ikeatašiek (veľa sa do nich zmestí, dobre sa prenášajú, ľahko sa do nich nahádžu veci a máte v nich prehľad) sme nabalili matroš, oblečenie a podporné prostriedky. Enervitové gély a tyčinky nám ostali ešte z Hrebeňa, doplnili sme ich flapjackami , banánmi a množstvom minerálok. Ráno sme pribalili chlebík, bagetky zostali zabudnuté v chladničke. Rudo nepodcenil ani kondičnú prípravu, nadopoval sa magnéziom, ktoré večer na terase zapil vínom.  Ja som túto fázu hlboko podcenil, čo som na druhý deň trpko oľutoval. Tomaso mi síce pribalil magnéziové šumáky,  ale ja som sa  spoľahol len na mádžo v pytlíku a čierne pivko pred spaním.
O pol šiestej bolo na Vrchných skalách nádherné ráno.  Nestihol som sa ani pokochať a Rudo bol už po štyroch pokusoch správne si navliecť úväz naviazaný a naliezal do prvej cesty. Obdivoval som ho, že je hneď zarána taký akčný, kým mi neprezradil názov cesty: Hankiným bruškom. Až neskôr vysvitlo, že si názov zle prečítal, bola to Hankina bruškom za V+.
Výber ciest bola Rudova záležitosť. Kaľamárku poznal oveľa lepšie ako ja, mal už dávno naštudované a vybraté cesty, väčšinu z nich niekoľkokrát liezol.  Jediné obtiažnostné obmedzenie, ktoré sme si dali aby sme sa nezničili bolo, že nepolezieme cesty ťažšie ako 8a. Jednak, že ťažšie cesty tu ani nie sú a jednak, že o takom čísle môžeme akurát snívať. Z doleuvedeného zoznamu je jasné akú ligu sme nakoniec  liezli. Snažili sme sa, aby vybraté cesty boli odistené, mali zlaňáky, aby boli zaradom a pokiaľ možno v skupinkách,  aby sme nestrácali čas veľkými presunmi.  Po letmom preštudovaní sprievodcu som si myslel, že Rudo vyberie samé trojky a štvorky a že na obed budeme doma. Nevšimol som si, že väčšina ľahkých ciest má poznámku “neistené“ a že Rudo má ambície liezť aj nejaké skvosty. Takže nakoniec  to vyzeralo tak, že Náčelník robil náčelníka,  vyberal cesty a ja som mu do toho pi… ehm.. pindal. Ráno som bol nerozhýbaný, prispatý a všetky cesty sa mi zdali buď  ťažké, morálne alebo výživné. Zaujímavé, že ani po päťdesiatich cestách, kedy by som mal byť už trochu rozlezený, som svoj názor na charakter ciest nezmenil.
Boli sme pripravení, že si cesty budeme značiť do sprievodcu aby sme sa nepomýlili. Ako správni členovia GLK sme ho samozrejme zabudli zobrať. Pomohla nám moderná technika, diktovali sme si cesty do telefónu.
Čím viac sme sa blížili k Indiánovi, tým viac som sa začínal zorientovávať. Pri mojich návštevách Kalamárky sme väčšinou  začínali liezť od Májovej  veže doľava a kým sme sa dopracovali k Talianskej mal som už plné bandasky a vzadu som toho moc nenaliezol. Teraz sme išli oproti, asi aby sme mali onsajty rýchlo za sebou. O nás géelkáčoch je síce známe, že onsajtujeme furt,  ale tentoraz môžem povedať, že aspoň polovicu vybraných ciest som na Kalamárke v živote neliezol.
Na Vrchných skalách nám lezenie ubehlo zdanlivo rýchlo. 56 ciest sme vyliezli za osem hodín, akurát na tridsaťtrojke sme si dali povolený doping – In Fúziu za VI-. Dodržiavali sme Tomasovu radu o nezadrbávaní, jedli aj pili sme počas istenia. Viazali sme sa dračákom, čím sme podľa prepočtov ušetrili ďalšiu možno polhodinu. Vždy jeden z nás nacvakal niekoľko ciest, druhý si ich dal na PP, povyberal a nacvakal ďalšie zo dve-tri cesty. Tým sme ušetrili napríklad zobúvanie a obúvanie lezečiek, ale nohy zato riadne trpeli. Nevytvorili sme si síce žiadnu časovú rezervu, ale spoliehali sme sa na to, že dolu budú cesty kratšie a bude ich viac ľahších.
Cestou na Skaly pod chatkami sme sa zastavili pri aute, dali sme si polhodinový rest, doplnili zásoby tekutín, pokecali sme s okoloidúcimi a odvliekli sme sa pod Múrik.
Tu zabsolvoval pán výkonný riaditeľ komínového gigantu strategickú výrobnú poradu s pánom konateľom Mathiasom, počas ktorej vyliezol niekoľko ciest. Predpokladám, že sa bude snažiť  túto prax čo najskôr zaviesť do firemných procesov.
Dolu boli tie cesty naozaj trochu kratšie a zdali sa mi aj ľahšie. Ale boli sme už dosť použití a hlavne lezečky sa menili na španielske čižmy. Rudo si ich pri aute síce vymenil,  akože za väčšie, ale zabudol, že po takej dávke má už nohu ako yeti. Keď to tak spätne hodnotím, lezečky boli asi najväčší problém, ktorý nám kazil radosť z toho, že nám cesty tak pekne pribúdajú. Rudo to riešil lezením naboso, ja som trpel. Aspoň mi bolesť v nohách dávala zabudnúť na kŕče v predlaktiach, ktoré sa občas ozývali.  Zistil som, že nadopovať sa magnéziom pred takýmto výkonom a v takomto veku má asi niečo do seba. V prvej chvíli som si chcel vysypať obsah mádžopytlíka rovno do úst, zachránil ma však Fredy, ktorý mal pri sebe niekoľko tabletiek.
Počítanie ciest sa pomaly menilo z “už ich máme…“ na “ešte ich máme…“ ale pocit, že wau už ich máme osemdesiat bol lepší ako zistenie, že bože ešte dvadsať? Únavu a už trochu otupené zmysly nám prišli osviežiť priatelia Dominika, Fredy, Rúra Romča a Krava Lenka, ktoré vytvorili fanklub a podpichovaním nás povzbudzovali.

Fredy usilovne fotil a nahrával mysliac si, že nás to povzbudí k väčším výkonom.
Zabudnutý sprievodca sa k záveru ukázal ako nepríjemná chyba, dochádzali nám leziteľné cesty, lebo na Vrchných skalách sme ich niekoľko minuli. Úvahy, aby sme si na Horáreň vyliezli  Belicovu, Seleckého alebo Proklamáciu sme ukončili s tým, že ak budeme mať  po tej stovke ešte čas, chuť a sily, tak si ich dáme, prípadne aj viackrát. Večná škoda, že nám to nevyšlo.
Po ôsmej nám zostávalo vyliezť ešte sedem ciest. Svetla bolo síce ešte dosť, ale nie v sektoroch okolo Modrej vežičky, ktoré sú dosť zatienené vysokými stromami. Tam sme si dve cesty z piatich už pre istotu prisvecovali čelovkami. Tie sme použili aj pri posledných dvoch cestách na Horáreň.
Pocity spojené s vyvrcholením sa dajú dosiahnuť viacerými spôsobmi, Duco by vedel rozprávať. Druhý (no dobre Duco, tak tretí) najlepší spôsob je vyzuť si po sto cestách na Kalamárke lezečky s pocitom, že minimálne do pondelňajšieho mítingu GLK si ich nebudeme musieť obuť. Všetko ostatné bol už len bonus. Aj fantastický losos na pahrebe, ktorého nám pripravil fanklub, šoférsky frťan borovičky aj sprcha v Selciach.
Na Lenkinu otázku, či sme túto akciu vymysleli aj preto aby sme na Kalamárke zahájili nejakú virtuálnu súťaž, sme svorne odpovedali že nie, čo Lenka komentovala slovami: “Noo, určitee…“ V podstate mi je jedno, či to už niekto dal, alebo dá, či to vylezie za kratší čas, dá viac ciest,  alebo budú ťažšie. Je mi jedno aj keď to budú dôchodkyne o dvadsať rokov staršie ako my.  A Rudovi iste tiež.
Ja som si splnil taký malý sník v mojej lezeckej kariére a to mi stačí. Chcel som napísať, že iste aj Náčelníkovi, ale ako ho poznám už mu v hlave vŕtajú ďalšie výzvy.
Páči sa mi záverečné stručné a výstižné zhodnotenie Veľkého Náčelníka RudigeraBosáNoha: „Celkom sme si zaliezli.“

Peter

Rudov komentár: Nápad vyliezť sto ciest na Kalamárke za jeden deň vznikol dávno- pradávno,  ešte keď  som viac a aktívne liezol a menej a pasívne pracoval. Mal som prísľub od dcéry Barborky, že sa obetuje a že ma pôjde istiť a tak som len čakal na obdobie „medzi zraneniami“. Peťo doplnil projekt o ďalšiu stovku a to mi už pripadalo ako seriózna zábava pre dvoch serióznych geriatrov.
Sme vo veku,  keď nám pánbožko uberá z možností, ale ponecháva túžby a sny. Aj keď malé, ale občas realizovateľné. Tak som si to v hlave nastavil a bol som presvedčený o úspechu.
Vedel som, že problém nie je lezenie a tobôž nie u Peťa – nikdy mu nestíham vo Vertigu ani v K2!!
Problém som videl  v logistike a v bezpečnosti. Tak som nenápadne tlačil na Peťa a na rýchlosť.
Jediné, čo som podcenil boli lezečky. Hoci som si na poobedie zobral väčšie – nestačilo!
A tak sme chtiac – nechtiac k zábave pridali aj trochu utrpenia ako pri skutočnom horolezeckom výkone.
Mojim cieľom bolo užiť si trochu viac zábavy ako krátke a rýchle poobedie na skalách a pomalé relaxačné motkanie sa okolo cestičiek. A vlastne tak to aj u seba hodnotím: nie výkon ale zábava s priateľom a tento rok už druhá!
Ďakujem Peťovi, že sa stále dá strhnúť na takéto zábavky a ďakujem tolerantnej manželke Zuzke, ktorá aj po toľkých rokoch nášho spolužitia ma necháva vymýšľať a plniť si takéto panské huncútstva.

Rudo

Zopár faktov
Kedy: 5. 6. 2015
Začiatok: približne 5:30
Koniec: približne 21:00
Počet ciest: Rudo 100, všetky RP alebo PP, Peter 100, všetky RP alebo PP

Firmy, ktorým sme sponzorovali reklamu na
– oblečenie: La Sporiva, Montura, nonejmy
– lano: Beal
– expresy: BD
– lezečky: La Sportiva, Ocún, 5.10, NaBoso
– úväzy: Beal,  Arcteryx
– doping: Enervit, Mýtická, Budiš

Hlavný, strategický, generálny a mediálny partner: GLK

Viac podobných úletov a inšpirácie môžete nájsť na ich stránke : www.glk.sk

Fotografie sú od : Fredyho a glk.sk