Bokami Západných Tatier: Tretí deň

Tretí deň pre nás príroda nachystala bezvetrie, hmlu, náročné lyžovačky, opäť okolo 2000 nastúpaných výškových metrov a posledných 20km  cez hrebeň na Liptov. Ale takto v skratke to vyzerá moc jednoducho :)

V nedeľu ráno sa opakovala situácia z predošlého dňa. Zas skorý budíček, pri vstavaní z postele už nohy cítim trošku viac, zídeme dole na raňajky, opäť sa stoly prehýbali dobrotami a dnes toho bolo tuším ešte viac ako včera. Po výdatných raňajkách nám ostávalo už len prichystať veci na tretiu etapu, zbaliť ostatné do veľkého batohu a poslať to  mikrobusom do Bobrovca, na miesto vyhlásenia výsledkov, tam kde celé toto dobrodružstvo začalo. Nedeľný štart začína pred našou výbornou chatou Primula a tak sa  nemusíme nikam presúvať. Po včerajšej etape sme sa udržali v druhom štartovom rade a chalani z Turca samozrejme vedľa nás.

 O pol deviatej sa kričí štart a my opúšťame Oravu, aj keď sa tu ešte trošku potrápime. Na začiatok etapy zas pobehneme po asfaltke, ale dnes sa mi to zdá byť rýchle a už za chvíľu sa dostávame na zvážnicu, kde pripíname lyže. Na rozohriatie začiatok akurát, sklon mierny, keď sa situácia razom mení a už stúpame hore dlhým výsekom, pekne cik-cak, otočka za otočkou, serpentína za serpentínou stále hore, až sme sa ocitli v ešte hustejšej hmle, no niekde pred sebou sme už tušili koniec prvého výšľapu na Predný Salatín. Výhľady dnes zatiaľ nestáli za nič, bolo problém vidieť parťáka, alebo vlajočku pred sebou. Ešte kúsok po hrebienku a za chvíľu strhávame pásy a rútime sa dole prudkým svahom do neznáma, spoliehajúc sa na ostré zmysli, na vlajky a organizátorov ktorí vybrali tu najvhodnejšiu a najbezpečnejšiu cestu.

 Dezorientovaní hmlou sa dostávame k vrchnej stanici lanovky, kde nás čaká nalepiť druhý krát a už zas stúpame, rozprávajúc si o tom, že keď nás tu je toľko z Turca vo vláčiku za sebou, mohli by kľudne spraviť aj kategóriu podľa krajov :D  Robením otočiek v cik-cakoch a potom ďalej v strmom výstupe pomedzi skaly, už s lyžami na batohu prichádzame na Salatín. Nasleduje druhý zjazd, asi najťažší, aj keď v poslednú etapu boli nakoniec všetky celkom ťažké.  Po tomto zjazde som už pálenie v stehnách pociťoval oveľa viac a únava sa začala ozývať čoraz častejšie. Náladu zlepšovali povzbudzujúci diváci a organizátori na kontrolách. Aj napriek hmle bolo na trati živo a veselo a s vidinou posledných dvoch vrcholov sa prichádzajúca únava dala ako tak zvládať. A ako ubiehali minúty , tak sme zas stúpali hore, tak aj pribúdali metre a kilometre a  my sme sa cez sedlo Parichvost dostali na vrchol Brestovej. Nasledoval ďalší zjazd. Úľavou pre moje poničené nohy, rozbité ťažkou nedávnou lyžovačkou bolo, že sme prešli definitívne na Liptov, opäť do Bobroveckej doliny, pod Sivý vrch. Čím viac sa hlásila kyselina mliečna, tým viac sa rozostupovala hmla a ja som dnes prvý krát videl kopec, ktorý bol zároveň aj posledným v celom trojdňovom ťažení na ktorý bolo treba vyšľapať. Radšej som nemal vidieť :D

Pozbieral som posledné sily a po boji som sa nakoniec dostal aj s lyžami na chrbte na Sivý. Moro žiaľ vo výšľape musel kvôli mne výrazne spomaliť a ušlo nám pár miest, ale počkal ma so slovami, že sme tím! Potom už len posledný krát pripnúť lyže, strhnúť pásy, schovať ich pod kombinézu a ľadovým terénom ukrojiť posledné kilometre do cieľa. Aby to však nebolo na záver také jednoduché a nebolo to len o zjazde, bolo nám treba ešte vykorčuľovať niekoľko protisvahov popod Ostrú a Malú Kopu až nás už nečakalo žiadne hore, ale len niekoľko sto metrov dole, do cieľa pri Chate pod Náružím. Bol to úžasný pocit, skoro ako na všetkých pretekoch, keď prejdete cieľom v zdraví a máte už tú drinu za sebou, ale bol to tiež skvelý pocit, keď si s parťákmi a kamarátmi podáte ruky a blahoželáte si, že ste spolu absolvovali jedny z najkrajších a aj najťažších pretekov na aké som sa ja dosiaľ postavil a aké len tak hocikde v Európe nenájdete.

Posledný krát nasledovala kontrola povinnej výbavy, nahodiť na seba všetko oblečenie čo ostalo v batohu, troška sa občerstviť a zahriať čajom a už sa len vydať sa na cestu dole, do Bobroveckej Vápenice kde by nás mal čakať autobus. Z chaty sme si užili ešte pár stoviek metrov lyžovačky a definitívne sme dali lyže dole. Na parkovisku pri autobuse sme zistili, že kým sa naplní a bude môcť vyštartovať máme čas a tak sme si spokojne políhali do trávy, hmly na hrebeni sa rozostúpili úplne a my, vyhrievajúc sa na jarnom slnku sme sa pozerali na Tatry a spomínali kade sme sa to naháňali. Nakoniec autobus vyštartoval, dopravil nás na ihrisko na ktorom sa to už hemžilo pretekármi a divákmi. Už sa len rýchle zbaviť lyžiarok a prepotených kombinéz, dať si dobrý obed a pivko a spokojne čakať na vyhlásenie výsledkov.

Za pekného počasia, pri takom aké to tu panovalo aj v prvý deň, dievčatá v krojoch odmenili najlepších z každej kategórie. Pretekári na stupňoch víťazov zožali od všetkých potlesk za super výkon a skvelé časy, ale uznanie a potlesk si zaslúži každí kto sa na štart postavil. Nasleduje posledná spoločná fotka, nasledujú /aj naše/ veľké ďakovačky všetkým, čo s touto akciou mali niečo spoločné a na úplný záver predostretie krásnej vízie do budúcich ročníkov.

Video z preteku Bokami Západných Tatier si môžete pozrieť na tomto linku z youtubu:

Týmto momentom bol 8. ročník Bokami Západných Tatier, slovenskej Pierra Menta na konci.

Na skialpových pretekoch ma podporuje ferrino.sk a lacnyskialp.sk a za to im patrí veľká vďaka :)

Predošlé dni môžete čítať na týchto linkoch:

1. Bokami Západných Tatier: Prvý deň
2. Bokami Západných Tatier: Druhý deň